Pracovný poriadok predstavuje interný normatívny predpis zamestnávateľa, ktorý mu vyslovene umožňuje vydať Zákonník práce. Tento vnútorný predpis umožňuje zamestnávateľovi všeobecne upraviť organizáciu práce na pracovisku, a to jednotne, jedným dokumentom, s ktorým sa oboznámia všetci jeho zamestnanci a títo tak získajú ucelený pohľad na pravidlá uplatňované na pracovisku.

Dôležitým obmedzením, ktoré zákon na pracovný poriadok pod sankciou jeho neplatnosti kladie je, že tento môže byť vydaný len po predchádzajúcom súhlase zástupcov zamestnancov. Ak však zástupcovia zamestnancov pri zamestnávateľovi nepôsobia, môže byť pracovný poriadok vydaný aj bez predchádzajúceho súhlasu zamestnancov.

Ďalšou podstatnou črtou pracovného poriadku je, že s ním musí byť oboznámený každý zamestnanec a musí im byť zároveň voľne prístupný. Uvedené je možné v praxi zabezpečiť najmä tak, že pri vydaní pracovného poriadku bude jeho súčasťou aj podpisový hárok, v ktorom zamestnanci potvrdia, že sa s ním oboznámili. V prípade už existujúceho pracovného poriadku je zas možné jeho oboznámenie zabezpečiť napríklad tak, že sa vo forme prílohy pripojí k pracovnej zmluve a v zmluve sa uvedie, že jej podpisom zamestnanec súčasne potvrdzuje oboznámenie sa s pracovným poriadkom. Uvedené obdobne platí aj pre zmeny či doplnenia pracovného poriadku.

Obsah pracovného poriadku zákon nepredpisuje. Najčastejšie ním môže byť úprava pohybu na pracovisku, úprava prestávok, úprava striedania zamestnancov napríklad pri obsluhe rôznych strojov a pri zmennej prevádzke alebo tiež úprava povinností pri odchode a príchode z pracoviska a/alebo nahlasovaní havarijných či iných situácií.

Pracovný poriadok tak predstavuje pre zamestnávateľa efektívny akt organizácie a riadenia práce, pričom zároveň poskytuje aj zamestnancom jasné vodítko pre rôzne prípady, ktoré sa počas ich práce vyskytnú.