Pracovný čas vymedzuje Zákonník práce ako časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Zákonník práce obsahuje podrobnú úpravu otázok týkajúcich sa pracovného času zamestnanca, a to primárne za účelom jeho ochrany pred neprimeraným zaťažovaním, ale druhotne aj v záujme možnosti zamestnávateľa čo najefektívnejšie organizovať prácu svojich zamestnancov.

V zásade platí, že pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne, pričom v priebehu 24 hodín tento nesmie presiahnuť osem hodín. Ako je však zvykom, zákon pozná aj viaceré výnimky, podľa ktorých napríklad:

• Týždenný pracovný čas v pravidelnej dvojzmennej prevádzke – 38 a ¾ hodín
• Týždenný pracovný čas v pravidelnej trojzmennej alebo nepretržitej prevádzke – 37 a ½ hodín
• Týždenný pracovný čas zamestnancov pracujúcich s karcinogénnom alebo so žiarením – 33 a ½ hodín
• Týždenný pracovný čas mladistvého mladšieho ako 16 rokov – 30 hodín

Uvedené zákonné limity predstavujú tzv. ustanovený týždenný pracovný čas, avšak nie je vylúčené, že v niektorých týždňoch zamestnanec odpracuje aj viac hodín, a to najmä v dôsledku nadčasov. V takom prípade platí, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín, resp. pri zdravotníckych pracovníkoch, ktorí s tým súhlasia, 56 hodín za obdobie štyroch po sebe nasledujúcich mesiacov.

Je úlohou zamestnávateľa aby pracovný čas zamestnanca rozvrhol tak, aby neporušil zákonom dané obmedzenia ktoré chránia zamestnanca. V tomto smere má zamestnávateľ dva základné možnosti, a to rozvrhnúť pracovný čas rovnomerne alebo nerovnomerne. Rovnomerné rozvrhnutie pracovného času je také, kedy zamestnávateľ pracovný čas rozvrhuje v zásade na 5 pracovných dní v týždni. Oproti tomu, nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času sa vyznačuje práve nerovnomernosťou, ktorá je spôsobená najmä špecifikami prevádzky. O tieto prípady ide vtedy, ak sa práca vykonáva v zmenách alebo v nepretržitej prevádzke, pričom tento spôsob dovoľuje zamestnávateľovi pružnejšie reagovať na obdobia s zvýšenou potrebou práce a vyžadovať od zamestnanca, aby v určitých obdobiach pracoval viac a v určitých menej.

S otázkou pracovného času súvisia aj ďalšie významné znaky pracovného pomeru, a to najmä právo na prestávku v práci, na dovolenku, na jedlo alebo tiež otázky týkajúce sa dochádzky a nárokov zamestnancov za prácu v špecifických prípadoch, napr. nadčas, v noci alebo cez víkend.