Zádržné právo je osobitný spôsob zabezpečenia pohľadávky, ktorý má v právnej praxi významné postavenie. Hoci zákon priamo nehovorí o „zádržnej zmluve“, v praxi sa tento pojem používa na označenie dohody medzi veriteľom a dlžníkom o zriadení zádržného práva. Podľa Občianskeho zákonníka môže veriteľ, ktorý má vo svojej moci určitú vec patriacu dlžníkovi, túto vec zadržať, pokiaľ dlžník nesplnil svoj peňažný alebo iný záväzok. Zmyslom je poskytnúť veriteľovi účinný nástroj, ktorý ho motivuje k tomu, aby sa jeho pohľadávka uspokojila.

Zádržné právo vzniká najčastejšie zo zákona – veriteľ jednoducho využije svoje oprávnenie zadržať vec, ktorú má u seba. V praxi však býva bežné, že sa strany vopred dohodnú na možnosti uplatniť zádržné právo, čím sa predchádza prípadným sporom. Takáto dohoda môže byť obsiahnutá priamo v zmluve, ktorú zádržné právo zabezpečuje, alebo môže byť formulovaná ako samostatná zmluva.

Predmetom zádržného práva môže byť hnuteľná vec, ktorú má veriteľ legitímne u seba, napríklad opravár môže zadržať opravenú vec, kým mu nebude uhradená cena opravy.

Význam zádržnej dohody spočíva v jej praktickej jednoduchosti a efektívnosti. Na rozdiel od záložného práva, ktoré si často vyžaduje formálne zápisy alebo iné administratívne úkony, zádržné právo môže vzniknúť okamžite, priamo na základe držby veci. Pre veriteľa tak predstavuje silný nástroj ochrany jeho záujmov a pre dlžníka jasný signál, že svoje povinnosti musí splniť, inak riskuje stratu zadržanej veci.