Dedenie s cezhraničným prvkom vzniká vtedy, keď poručiteľ alebo dedič má väzbu na iný štát – napríklad poručiteľ vlastnil nehnuteľnosť v zahraničí, mal obvyklý pobyt mimo Slovenska alebo dedičia žijú v cudzine. Takéto prípady sú v praxi čoraz častejšie a prinášajú otázku, ktoré právo sa použije a ktorý orgán je príslušný viesť dedičské konanie.
V rámci Európskej únie platí Nariadenie č. 650/2012, podľa ktorého sa spravidla použije právo štátu, kde mal poručiteľ v čase smrti svoj obvyklý pobyt. Tento systém zjednodušuje konania v rámci EÚ a znižuje riziko konfliktov medzi jednotlivými právnymi poriadkami. Pre účely uplatnenia práv v iných členských štátoch možno využiť aj Európske osvedčenie o dedičstve, ktoré slúži ako jednotný dôkaz postavenia dediča alebo správcu dedičstva.
Ak však ide o dedenie mimo Európskej únie, situácia je zložitejšia. V takýchto prípadoch sa uplatňujú buď bilaterálne medzinárodné zmluvy medzi Slovenskou republikou a konkrétnym štátom, alebo – ak zmluva neexistuje – sa použijú ustanovenia slovenského medzinárodného práva súkromného. Rozhodné je najmä miesto, kde sa nachádza majetok poručiteľa, pričom napríklad pri nehnuteľnostiach sa často uplatní právo štátu, na ktorého území sa vec nachádza.
Dedenie s cezhraničným prvkom teda môže prebiehať hladko v rámci EÚ, kde existuje jednotná právna úprava, no v prípade tretích krajín je potrebné počítať s rozdielnymi pravidlami, uznávaním cudzích rozhodnutí a možnými komplikáciami.
