Nemajetková ujma predstavuje osobitnú formu ujmy, ktorá sa neprejavuje v majetkovej sfére poškodeného, ale zasahuje do jeho osobnostných práv a súkromného života. Typicky ide o zásah do cti, ľudskej dôstojnosti, dobrej povesti, súkromia alebo psychickej integrity. Na rozdiel od škody, ktorá je vyjadriteľná v peniazoch a týka sa majetkových hodnôt, nemajetková ujma zasahuje vnútornú sféru človeka a nie je priamo kvantifikovateľná.
Právny základ ochrany pred takýmito zásahmi a náhrady takejto ujmy sa nachádza predovšetkým v Občianskom zákonníku, najmä v ustanoveniach o ochrane osobnosti (§ 11 a nasl.), kde je zakotvené právo domáhať sa, aby sa neoprávnené zásahy do osobnostných práv odstránili a aby sa upustilo od ďalšieho zasahovania. Ak samotné konštatovanie porušenia a odstránenie následkov nie je dostatočné, poškodený má právo požadovať aj primerané zadosťučinenie v peniazoch. Súd pri určovaní výšky prihliada na intenzitu zásahu, jeho trvanie, následky na osobný a spoločenský život poškodeného, ako aj na mieru zavinenia pôvodcu zásahu.
Nemajetková ujma sa tak primárne odškodňuje inými prostriedkami ako je primerané zadosťučinenie poskytnuté v peniazoch. Súd preto vždy skúma, či na odškodnenie nemajetkovej ujmy nepostačí len ospravedlnenie alebo iný podobný úkon. Ak však súd usúdi, že je potrebné a možné poskytnúť primerané finančné zadosťučinenie, má v tomto smere tzv. moderačné právo, to znamená, že sám určuje výšku primeraného finančného zadosťučinenia a je oprávnený priznať ho v nižšom rozsahu, ako o to žiadal žalobca. Zásadnou je aj tá skutočnosť, že zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu nemá nahrádzať spôsobenú škodu, a pokiaľ zásahom do osobnostných práv dôjde k škode, túto je potrebné odškodňovať v rámci režimu náhrady škody, ktorú sme bližšie priblížili aj v našom osobitnom článku tu.