Záložné právo, podobne ako vlastnícke právo, patrí do systematiky vecných práv upravených Občianskym zákonníkom. Na rozdiel od vlastníckeho práva, záložné právo nevyjadruje vzťah osoby k jeho vlastnej veci, ale vzťah osoby k veci cudzej. Ide tak o inštitút, ktorý umožňuje nevlastníkom legálne zasiahnuť, za splnenia zákonných podmienok, do vlastníckeho práva iných osôb.

Záložné právo patrí zároveň do kategórie zabezpečovacích práv, tj. slúži na zabezpečenie iných práv, najmä pohľadávok. V tomto zmysle má záložné právo tzv. akcesorickú povahu, čo znamená, že jeho existencia je vždy naviazaná na iné „hlavné“ právo, ktoré zabezpečuje.

Subjektmi záložného práva sú:

• záložný veriteľ (ten, kto je zo záložného práva oprávnený) – je oprávnený v prípade nesplnenia pohľadávky uspokojiť sa z predmetu zálohu
• záložný dlžník resp. záložca (ten, kto je zo záložného práva povinný) – má povinnosť strpieť výkon záložného práva, ale má právo požadovať jeho zrušenie po splnení zabezpečenej pohľadávky

Záložné právo sa zriaďuje:

• záložnou zmluvou, o ktorej sme podrobne písali v našom článku tu
• rozhodnutím súdu – v niektorých prípadoch môže záložné právo zriadiť aj súd – napr. ako sudcovské záložné právo v sporovom konaní alebo v rámci exekúcie
• priamo zo zákona – napr. pri bytoch a nebytových priestoroch v prospech ostatných vlastníkov

Realizácia záložného práva prichádza do úvahy vtedy, ak záložný dlžník nesplní pohľadávku, ktorú záložné právo zabezpečuje. V takom prípade môže záložný veriteľ po predchádzajúcom upozornení začať s výkonom záložného práva, tj. vykonať úkony smerujúce k speňaženiu zálohu a k uspokojeniu sa zo získaného výťažku.

Záložné právo zanikne:

• zánikom zálohu
• dohodou (v prípade zmluvného záložného práva)
• rozhodnutím súdu o zrušení záložného práva
• výmazom z katastra nehnuteľností (v prípade nehnuteľností)