Zmluva o budúcej zmluve je osobitný typ zmluvy, ktorý umožňuje stranám dohodnúť sa, že v budúcnosti uzavrú hlavnú zmluvu s presne určeným obsahom. Jej právna úprava sa nachádza v Občianskom zákonníku a používa sa v situáciách, keď z rôznych dôvodov nie je možné alebo vhodné uzavrieť hlavnú zmluvu okamžite. Typickým príkladom je dohoda o budúcej kúpnej zmluve pri prevode nehnuteľností, kedy ešte nie sú splnené všetky podmienky prevodu, alebo pri budúcom uzatvorení nájomnej zmluvy či zmluvy o dielo.

Podstatou zmluvy o budúcej zmluve je záväzok zmluvných strán uzavrieť v určenej dobe alebo za dohodnutých podmienok budúcu zmluvu. Nevyhnutnou náležitosťou je presné určenie predmetu a ostatných podstatných náležitostí budúcej zmluvy, aby nevznikli pochybnosti, čo sa má v budúcnosti uzavrieť. Strany si zároveň určia lehotu, dokedy je potrebné hlavnú zmluvu uzavrieť.

Ak niektorá zo strán odmietne uzavrieť hlavnú zmluvu napriek existujúcej povinnosti, druhá strana sa môže domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle uzavrieť zmluvu bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Týmto spôsobom sa zabezpečuje vymožiteľnosť záväzku zo zmluvy o budúcej zmluve. V praxi sa tak eliminuje riziko, že by jedna zo strán svoje sľuby nedodržala, čo je dôležité najmä pri väčších investíciách alebo významných obchodných transakciách.

Význam zmluvy o budúcej zmluve spočíva najmä v tom, že umožňuje právne zaviazať strany ešte pred samotným uzavretím hlavnej zmluvy a poskytuje im istotu, že k plánovanej transakcii dôjde. Je preto dôležitým nástrojom právnej istoty a stability v obchodnom aj občianskom styku, ktorý sa využíva tam, kde je potrebné dohodnúť budúcu spoluprácu s určitým časovým predstihom.