Právne spory sú bežnou súčasťou podnikania, pričom tieto spory neobchádzajú ani medzinárodné podnikanie. Príčina sporov je pritom v zásada rovnaká pri domácom ako aj medzinárodnom podnikaní a najčastejšie spočíva v nesplnení zmluvných povinností, omeškaní s platbou, dodaní vadného tovaru alebo rozdielnom výklade zmluvných ustanovení.

Kľúčovým problémom pri takýchto sporoch je otázka právomoci a rozhodného práva, teda toho, ktoré právo sa použije a ktorý súd alebo rozhodcovský orgán je príslušný na riešenie sporu.

Pri určovaní právomoci a rozhodného práva je tiež podstatná štátna príslušnosť sporových strán, nakoľko v prípade, ak sú účastníkmi sporu štátni príslušníci EÚ, tieto otázky podrobne riešia jednotlivé nariadenia EÚ, avšak v prípade sporov s príslušníkmi nečlenských štátov, bude potrebné právomoc a rozhodné právo stanoviť podľa dvojstranných medzinárodných zmlúv, ak sú uzavreté, prípadne podľa slovenského zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom.

Zmluvné strany sa však spravidla môžu v zmluve vopred dohodnúť na voľbe rozhodného práva ako aj štátu, ktorý bude príslušný prípadný spor rozhodnúť. Zmluvné strany tiež môžu využiť riešenie ich konfliktu niektorým z alternatívnych spôsobov riešenia sporov, najmä arbitrážou, ktorej pravidlá sa riadia predovšetkým vnútornými predpismi konkrétneho rozhodcovského súdu.

V podmienkach Európskej únie sa pri určovaní právomoci a rozhodného práva uplatňuje predovšetkým:

• Nariadenie Brusel I bis – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach
• Nariadenie Rím I – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky
• Nariadenie Rím II – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky