Rozhodcovské konanie, alebo arbitráž, predstavuje alternatívny spôsob riešenia sporov mimo všeobecných súdov. Upravené je najmä zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Jeho cieľom je poskytnúť stranám rýchlejšie, flexibilnejšie a menej formálne riešenie sporu, ktoré môže byť navyše často aj finančne výhodnejšie.
Podstata rozhodcovského konania je, že spor strany predložia na rozhodnutie nie všeobecnému súdu, ale rozhodcovi (arbitrovi) alebo rozhodcovskému súdu, ktorého resp. ktorý si sami vyberú. Rozhodnutie rozhodcovského súdu môže následne predstavovať aj exekučný titul.
Základom je rozhodcovská zmluva alebo rozhodcovská doložka, ktorou sa strany dohodnú, že ich prípadný spor bude riešiť rozhodca alebo rozhodcovský súd namiesto všeobecného súdu. Rozhodcovské konanie je založené na princípe zmluvnej autonómie – účastníci sami určujú, kto bude spor rozhodovať, aké pravidlá sa použijú a kde bude konanie prebiehať. Rozhodcovské súdy však majú spravidla vypracované aj vlastné pravidlá, ktorým sa strany musia podriadiť.
Hlavnými výhodami arbitráže sú najmä:
- Rýchlosť – spravidla rýchlejšie rozhodnutie veci ako v prípade všeobecných súdov
- Odbornosť – rozhodcami sú spravidla právnici alebo iné osoby s odborným vzdelaním v oblasti
- Diskrétnosť – konanie je neverejné
- Flexibilita – možnosť zvoliť si konkrétneho rozhodcu alebo rozhodcovský súd a dohodnúť si miesto a čas konania
Možné nevýhody predstavuje:
- Kvalita rozhodcov – hoci ide zväčša a odborníkov, úroveň ich odbornosti nie je garantovaná do takej miery, ako to je v prípade zákonných sudcov
- Nezávislosť arbitrov – hoci rozhodca musí byť nezaujatý, jeho zaujatosť nemožno overiť do takej miery, ako je to v prípade sudcov
- Možné komplikácie pri exekúcii – rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom len za splnenia zákonných podmienok
Rozhodcovské konanie je prípustné v občianskoprávnych a obchodnoprávnych sporoch, pričom najpoužívanejším je práve v podnikateľskej sfére, kde si spoločnosti svoje spory chcú často vyriešiť diskrétne a čo najrýchlejšie.